Ak bolo niečo môj veľký sen, tak chytiť veľkú rybu. Možno je to pre niekoho maličkosť a hlúposť, ale ja som vážne chcel. Chcete vedieť, prečo som chcel? Pretože som už od malička chodil s mojím otcom na ryby a chcel som, aby som mal skutočne všetko, čo je v mojich silách. Chcel som, aby bol môj otec na mňa hrdý. A to sa zdalo možné len vtedy, keď chytím obrovskú rybu. Keď bude vidieť, že na to mám. Keď uvidí, že som jeho syn a môže byť na mňa hrdý, pretože som schopný si sám zaobstarať obživu.
Otcovia niekedy nie sú tá najlepšia podpora, ktorú by ste očakávali. Občas je to ťažké. Občas je pre vás najťažšie práve to, že neviete, čo by ste im mali darovať a čo by ste mali urobiť preto, aby ste boli šťastný. Nakoniec vám však bude aj tak jasné, že život nie je až taký jednoduchý, ako by ste si mysleli. Že váš otec ožno na vás hrdý ani nikdy nebude pokiaľ neurobíte to alebo ono. Môj otec taký bol a ja som zúfalo túžil po tom, aby som na jeho tvári vyčaroval úsmev a aby ma potľapkal po pleci. Nič viac som nechcel.
Niekedy je však aj to ťažké, tak som to chcel skúsiť s rybou. Zobral som si plandavky, sadol som si na rybník a čakal som. Čakal som naozaj nenormálne dlho. Oziabali ma ruky a chcel som to už skončiť, no som šťastný, že som vytrval. Že som neprestal veriť, že chytím, čo som chcel chytiť. Podarilo sa mi to. A bol som šťastný, pretože som sa konečne mohol pochváliť svojmu otcovi. A viete, čo mi na to povedal? Že bol predsa na mňa hrdý vždy, len mi to jednoducho nevedel povedať. Nevedel mi povedať nič, čo by mapotešilo, pretože ani on tak nebol vychovávaný. Je to možno smiešne, ale vlastne mu aj celkom rozumiem. Nie každý vie vyjadriť svoje city. No viete, dosiahol som to, čo som chcel aspoň teraz. Keď už nič viac, tak aspoň toto ma držalo nad vodou. A som za to naozaj veľmi vďačný.