Zoberme si modelový príklad, ktorý nám bude slúžiť celý článok ako taký príklad toho, čomu by sme sa mali vyvarovať. Poďme na to.
Dievča. Pomaly žena. Dajme tomu dvadsať ročná. Už dospelá, ale stále ešte študuje.
Cesty vlakom trávi buď čítaním knihy alebo na notebooku. Nevlastní smartfón a radšej si sadne k starším ľuďom na dôchodku ako k mladšej generácii. Otázka znie prečo? Odpoveď by ste si mohli domyslieť, keď by ste nazreli do vlaku. Každý mladý človek drží v ruke svoj telefón a ťuká si doňho svoju symfóniu. Táto pieseň sa ozýva celý vlakom, ale zároveň je tam také hrobové ticho ako pomaly ani v hrobe nie je. Starší ľudia na rozdiel od tých mladších sa radi porozprávajú. No toto dievča cíti, že sa s ňou rozprávajú s akýmsi odporom… no až tak nie.. ale skôr odmeranejšie ako s inými ľuďmi, ktorí sú starší ako ona. No nevzdáva to.
…a ťuká si doňho svoju symfóniu.
Takáto je generačná priepasť. Stráca sa v nej každý, či už mladý alebo starý človek, ktorý pocíti túžbu sa porozprávať s niekým iným ako je človek z jeho generácie. Táto priepasť sa v dnešnej dobe ešte viac prehlbuje, pretože svetu vládnu technológie, ktoré sú čím ďalej tým viac rozšírenejšie. Rozšírenejšie ako ľudská konverzácia. Tá už stratila význam. Každý vyhľadáva len tú virtuálnu komunikáciu a potom ľudia nevedia komunikovať, prezentovať, argumentovať alebo hocijakú jednoduchú činnosť, ktorú by si vycibrili v rozprávaní.
Komunikácia medzi dvomi ľuďmi stratila svoj význam a nekladie sa na ňu taký dôraz ako v dobách minulých. Priam úplne upadá a ľudia sú čím ďalej, tým viac ponorených do seba. Utiahnutí. Venujú sa len samy sebe a na druhých vôbec nemyslia. Stávajú sa viac bezohľadnými a hľadia len pred seba. Nemyslia na následky ich činov, ktoré postihnú iných a nie ich. Samozrejme, česť výnimkám. Práve touto výnimkou je v dnešnej dobe náš modelový príklad, ktorý túži po rozhovore. Bohužiaľ, málokedy sa ho dočká od mladšej generácie. Skôr od tej staršej, ale aj to vníma ako donútenie.
Ktovie ako sa to bude naďalej vyvíjať…